3. kapitola Bozk a sen
Takže tretia kapitola je tu. Myslela som, že bude dlhšia ale nejak nevydalo. To ale vôbec nevadí, lebo v tejto kapitole nieje o zápletky núdza.
Na večeru som prišla len pár minút pred siedmou. Na tanier som nahádzala nejaké cestoviny. Začalo som rýchlo jesť, no v bruchu som ešte stále cítila motýľov. A ani ten prihlúply úsmev mi z tváre nezmizol. Keď hodiny oznámili siedmu hodiny bola som už na ceste na piate poschodie, kde som mala mať ten večer službu. Nevedela som s kým lebo dnešok bol taký nabitý a ja som absolútne nemala čas pozrieť sa s kým tú službu mám. Nohy ma už neuveriteľne boleli zo všetkých tých schodov a ťažkého tréningu. Konečne som sa dotrepala na piate poschodie. Rozhliadla som sa po chodbe. Nikde nikto. Asi mešká tiež. Vybrala som sa na koniec chodby. Asi som bola zabraná do myšlienok, no nevšimla som si ako a vedľa mňa stál sám James Potter vo všetkej svojej paráde.
Čau Malfoyová, ako sa máš? Spýtal sa s nevinným pohľadom.
Čo chceš Potter? Ako vidíš mám službu. Odvrkla som.
Ale čo si taká hnusná na svojho budúceho manžela.
Pche, Potter ty máš veľmi nerealistické sny.
V tom spravil niečo čo som naozaj nečakala. Otočil sa ku mne a pobozkal ma . Áno presne tak pobozkal ma James Sirius Potter, starší syn slávneho Harryho Pottera. Chvíľku som len meravo stála uvedomujúc si ešte len čo sa to vlastne deje. Merlin, on ma bozkáva. Konečne som sa uvedomila, odsotila ho a vlepila mu facku tak silnú, že moju ruku tam bude mať ešte pár dní. Vypadni!, zrevala som. Šúchajúc si pravé líce sa na mňa usmial. Fakt je to idiot. Kto sa v takejto chvíli usmieva. Ach, áno on. Otočil sa a so smiechom odišiel. Sadla som si do výklenku, súdiac, že dnešnú službu mám asi sama.
Pár krát som prešla poschodia hore dole, spravila si úlohy, pristihla niekoľko párikov, strhla zopár bodov a s úsmevom som sa o jedenástej vracala do klubovne. Baby už spali a tak som si sa šla prezliecť do kúpelky. Umyla som si zuby, prezliekla sa a vrátila do izby. Posteľ trochu zavrzgala keď som na ňu dosadla. Zatiahla som závesy a hodila sa do mäkkých vankúšov. Zavrela som oči. S preľakaním som sa posadila. Nie,to nemôžem. To sa nesmie stať. Pomaly som sa začala ukľudňovať. Znova som si ľahla. Zavrela som oči. Znova som jasne videla jeho tvár. Čierne vlasy mu spadali do očí a dnes nemal ani okuliare. Tie modré oči na mňa hľadeli s toľkou nehou. Prudko som otvorila oči. Merlin aký je ten život hlúpy, svojou debilitou tuším nakazil aj mňa. Ja predsa o Potterovi nesnívam. Teda občas áno ale nie o tomto Potterovi. Vzdychla som. Asi už ozaj debilniem. S týmto,pre mňa uspokojivím, vysvetlením prečo vidím Pottera vždy keď zavriem oči som zaspala.
Stúpala som opatrne, podlaha podo mnou už bola stará a každý môj krok sa v prázdnom dome hlasno ozýval. Obrazy na stenách boli roztrhané, viseli na krivo alebo boli rozhádzané po zemi. Na niekoľkých miestach na stene chýbala omietka a bolo vidieť tehly. Okno na konci chodby bolo rozbité. Neviem prečo no túžila som sa k nemu dostať. Kroky som zrýchlovala no zdalo sa akoby sa koniec viac a viac vzďaľoval. Zastala som. Niekto alebo niečo nechce aby som sa dostala k tomu oknu. Ale prečo? Kúsok predo mnou sa objavili dvere. Boli zelené, po celej ich dlžke a šírke prechádzalo mnoho škrabancov. Mosadzná gula bola celá špinavá. Opatrne som ju chytila a otočila ňou. Počula som ako šťukla zámka. Dvere sa z ohlušujúcim vrzgotom otvorili. Vstúpila som dnu do izby, ktorá sa vôbec nelíšila od zvyšku domu. Prešla som pár krokov smerom do stredu izby. Znova som počula ten vrzgot. Otočila som sa, no neskoro. Dvere sa s treskotom zabuchli. Pribehla som k nim a začala do nich búchať, kopať,lomcovať kľučkou. Nič nepomáhalo. Dvere boli zamknuté. Znova som sa otočila a rozhliadla po izbe. Až teraz som si všimla v rohu izby stôl. Na ňom stála šperkovnica. Prišla som k nej a šperkovnicu pomaly otvorila. Na vrchu bol lístok. Užívaj ho rozumne! Stálo na ňom. Lístok som zdvihla a pod ním sa skvel žiarivý prsteň. Zub času sa na ňom vôbec nepodpísal. Opatrene som ho zdvihla. Vyzeral byť strieborný a na jeho vrchu sa ligotal zelený drahokam. Aj keď v kameňoch sa vyznám tento som nepoznala. Chvíľu som si ho obzerala. Zrazu sa v mojej hlave ozval hlas. Znel akoby z veľkej diaľky ale pri tom som mala pocit akoby mi ho niekto šepkal do ucha. Nasaď si ho, šepkal hlas. Ani neviem prečo ale nastokla som si ho na pravú ruku.
Bum, tresk, odvšadiaľ začali padať sutiny. Uveznili ma. Posledné čo som počula predtým ako ma zahalila tma bolo: Užívaj ho opatrne.
Prebudila som sa celá mokrá. Znova ten sen. Sníval sa mi už veľa krát, no vždy som sa zobudila skôr ako som tie dvere otvorila. Dnes nie, dnes som sa dostala ďalej. Prsteň zo sna sa mi zdal strašne povedomí. No nevedela som si spomenúť odkiaľ. Pulz sa mi vracal do normálu. Znova som si ľahla. Chvíľu som len ležala a premýšľala o sne. Ten prsteň mi nedal pokoj. Zrazu ,akoby ma niečo koplo, som zistila odkiaľ poznám ten prsteň. Odhrnula som závesy okolo postele. Zliezla dolu a prešla na druhý koniec izby ku skriniam. Otvorila som tú svoju. Zohla sa a zo samého spodku vytiahla malú striebornú šperkovnicu. Pobrala som sa s ňou naspäť do postele. Až keď som dokonale , tak aby nebolo nič vidieť, zastrela závesy som sa odhodlala otvoriť ju. Bolo v nej zopár náhrdelníkov, náramkov, prsteňov. Na samom spodku som zbadala to čo som hľadala. Môj prsteň zo snu. Ale toto nebol hocijaký prsteň. Bol to rodinný prsteň. Prsteň rodiny Malfoyovcov.